Ukončenie projektu

Od poslednej neúspešnej misie ubehlo už rok, bol to rok plný zmien dohadov a dokazovania o úspešnom dokončení projektu. Boli snahy zo strany štátnych úradov o vrátenie grantu, najväčšou zmenou nastala výmena štátneho úradníka, kde komunikácia nabrala na ústretovosti dokončiť rozbehnutý projekt. Najhoršou skúsenosťou bolo samo zrušenie Slovenskej organizácie PLOP, ktorá zastrešovala projekt po manažérskej stránke. Tak isto zostala organizácia ADICAE, ktorá zastrešovala projekt v Afrike. Tak som zostal v situácii, hľadať nových ľudí na uskutočnenie poslednej misie. Ako prvým sa stal nový manažér projektu, študent z Mexika študujúci v Bratislave JUAN JOSE CHAVEZ FUENTES. Bolo potrebné vybavovať veľa vecí, ako sú letenky, víza, komunikovať s ľuďmi v Afrike. Ale pekne po poriadku, nastal deň odletu, ako sa hovorí do roka a do dňa, tentokrát to bolo dňa 29.09.2008 Wieden – Londin – Johannesburg – Maputo. Na letisku v Mapute nás už čakal Pasaríno prezident organizácie ADICAE aj s našim pokazeným autom, tentoraz nebolo pokazené ale pre papuču na kolese sme nemohli odisť do hotela. Po príchode ozbrojeného policajta zo samopalom na pleci a krátkej výmene názorov Pasarino obišiel bez pokuty. Tentokrát sme sa v Mapute nechceli dlho zdržovať, našou prioritou bolo dostať sa čo najrýchlejšie do Meloca, ale najbližší odlet do Pemby bol až za dva dni. Po zisťovaní v leteckej kancelári sme sa dozvedeli že naša rezervácia bola zrušená a najbližší odlet je až za tri dni. Po prílete do Pembi s jedným medzipristátím, nás už čakal náš čierny priateľ Ramoš prezident Odborovej organizácie v Pembe, tento človek nám najviac pomáhal a strávil s nami celí pobyt i na úkor svojej rodiny. Na jednú noc sme sa ubytovali v prímorskom letovisku Nautilus, počasie bolo ve¾mi teplé okolo 30°C a tak sme sa mohli prvý krát vykúpal aj v mori.

Na druhý deň sme mali dohodnuté prenájom auta na celí náš pobyt. Šoférovanie auta v Afrike bolo pre nás europanov veľmi nezvyklé, keď že volant bol na pravej strane a všade sa jazdilo v ľavom pruhu. Po prevzatí auta sme ráno nakúpili potrebné potraviny 500 l súd na vodu a vyrazili sme na 300 km cestu do našej cieľovej dedinky Meloco. Asi 50 km od Meloca v mestečku zvanom Montepuez sme naplnili sud vodou, no nebolo to také jednoduché, lebo prišli sme asi k piatim studnám, ktoré nemali vodu, napokon nás jeden černoch zaviedol na motorke neďaleko mestečka a za 500 korún sme si naplnili 500 l sud umiestnení na aute. Cesta do Meloca bola už len piesková a plná cestných prekážok, nazvali sme ju Afrika Safari, podarilo sa mi aj zapadnú, ale mali sme 4×4 a tak sme sa sami vyhrabávali. Privítanie v Melocu bolo veľmi skromné a tiež prvé strávené dni boli zo strany domácich obyvateľov dosť nedôverčivé. Stretli sme sa z novým lídrom administrátora menom Silva, niečo ako starosta obce, ktorého len pred nedávnom menovali do funkcie a býval v najväčšom dome v Melocu zo svojou rodinou. veľmi obetavý človek, ktorý nám veľa pomáhal po organizačnej stránke s domácimi občanmi. Venoval som mu červenú solárnu čiapku s ventilátorom, ktorú stále nosil aj kde sa preháňal na motorke. Ešte večer , keď sme dorazili do Meloca sme si boli pozrieť uskladnený materiál, ktorý už rok na nás čakal. Bolo tam skoro všetko aj voda vo fľašiach, síce olozené od myší a švábov, ale to je tam normálne. Zobrali sme si rozkladacie postele a starosta nás ubytoval dočasne v murovanej budove patriacej nemocnici u sestričiek, ktoré boli práve niekde na školení. Neskôr sme zistili že cestou kamióna sa tri články z osemdesiatych rozbili a tiež televízor sa poškodil. Prvá noc a prvé Africké ráno, už od šiestej rána na nás dýchal neopísateľní Africký teplí vzduch a zvuky afrických hrdličiek a vrán. Starosta Silva nám pridelil štyroch domácich ľudí, ktorý s nami pracovali počas celého pobytu, a hneď prvý deň sme sa pustili do vozenia materiálu na aute, prvá bola drevenna chatka, ktorej miesto bolo starostom vybraté ako čestne miesto. Stavali sme ju dva dni s kopy dreva na zemi sa pred očami domácich zvedavcov, ktorý na nás každý deň chodili pozerať vo veľkých počtoch. Záhradná európska chatka mala najväčší úspech, osadil som ju solárnymi panelmi a s akumulátorov sú pohánané osvetlenie a ventilátor. Domáci ju nazvali Ambasáda Slovakia. V chatke sme s prevádzkovali aj televízor s domácim kinom a satelit. Každý večer sme domácim pustili televízor s koncertami alebo filmom, či rozprávkou. Postupne ako sme montovali solárne články na jednotlivé budovy tak sa aj v nočných hodinách začalo osvetľovať kruh okolo asi 500 m2 námestia. Prvý osvetlený dom bol starostu, potom naša ambasáda, potom nemocnica a kancelária starostu, ďalšia nasledovala škola a nakoniec policajná stanica s basou, väzňa ktorého práve mali v base mal šťastie, pri našich prácach bol volny. Keď že termín odovzdania projektu bol už dopredu stanovený na 25.10.2008 museli sme pracovať od rána až do večera takmer každý deň 12 hodín. Iba jeden krát sme si spravili jazdu autom do Pemby, kde sme sa konečne najedli a vykúpali v mori. Na druhý deň sme dokúpili potraviny, televízor a vyrazili sme na spiatočnú cestu do Meloca. Tentoraz bol náš príchod v nočných hodinách očakávaný desiatkami domácich ¾udí, lebo čakali na spustenie televízora, ktorý i napriek únave s cesty, sme im v našej chatke ambasáde Slovakia spustili. Každým strávením dnom sme sa k nedôverčivým domácim ľudom približovali až napokon sme s nimi splynuli a boli sme občanmi Meloca. Rozdali sme za prítomnosti Administrátora oblečenia, ktoré som mal v kontajnery, futbalové lopty, ktoré s časti ožrali myši spravili radosť deťom ktoré sa nesmierne tešili. Prišiel deň pred odovzdaním projektu, mi sme mali takmer všetko hotové a tak na pozvanie sme si auto spravili Afrika Safari do neďaleko asi 80 km vzdialených mestečiek zvaných Balama a Namuno, kde sme si pozreli objekty penziónov, na ktoré by sme mali realizovať solárne osvetlenie. V týchto mestečkách mali porobené aj verejnú elektrickú sieť, ale elektrickú energiu púšťali len na tri hodiny denne cez naftový generátor. A práve tu som im navrhol kombináciu zo solárnou elektrárňou, ktorá by im zabezpečila aspon počas dňa elektrickú energiu. Keď že Namúno je bydliskom Administrátora začali o tom vážne uvažovať. V to ráno pred dnom odovzdania projektu sme sa zobudili do nevšedného rána, celá dedina bola na nohách, okolo našej ambasády sa valili kúdolí prachu, nechápali sme čo sa deje no hneť som zobral kameru a začal som natáčať veľké upratovanie do ktorého sa zapojila celá dedina. Naša ambasáda mala už dokončené bambusové oplotenie, bola vybudovaná latrína na spôsob Ala Afrika, to je vykopaná jama asi 2 m hlboká s malým otvorom a okolo nej bambusové oplotenie do slimáka vo výške očí, takže keď som bol na potrebe mohol som sledovať aj okolie. Takéto latríny mala každá chatrč. Veľký prístrešok vybudovaný z bambusu a obložený hustou trávou slúžil na slávnostný obed pre pozvaných takmer 150 vysokopostavených hostí.

Z okružnej cesty do Balama a Namuno sme sa vrátili do Meloca až večier, cestou sme niekoľko krát zapadli v piesku, ale vždy sme si poradili aj tlačením auta, na jednom mieste sme zapadli kde chodili piť vodu levy a tak tlačenie auta sa nekonalo, v niektorých miestach som kľučkoval medzi chatrčami domorodcov a pripadal som si že prechádzam cez ich dvory. Nekonečná únavná cesta terénom, nás utešil pohlaď na rozsvietené Meloco, kde nás už čakali pozvaný hostia, ktorý pozerali televízor v dome starostu Silvii. Prišiel aj samotný Administrátor, lebo chcel vidieť ako Meloco svieti večier. Čudoval sa že nepočuje žiadny motor generátora a intenzívne svetlo osvetľuje celý dom a televízor zo satelitom funguje bez problémov. Nakoniec vyhlásil že sme spravili svetelný zázrak.

Prišiel deň D 25.10.2008 ráno, ktoré pre mňa zostane zapísané v pamäti. Bolo to nezvyčajne, celé námestie, naša ambasáda boli vyzdobené ozdobnými vlajkami, slávnostne oblečený ľudia niektorý v pestrých uniformách, miestny bubeník už od skorého rána pozíval ľudí na zhromaždenie. Z diaľky sa ozývali zvláštne hudobné nástroje, to si nacvičovali kultúrne vystúpenie. Celý slnečný a veľmi teplí deň okolo 35°C, bol v nezvyčajnej atmosfére. Pripadal som si že sa pozerám na film v kine a odrazu vkročím cez plátno do deja filmu, ktorý bol však skutočný, program na odhalenie tabule bol dopredu dohodnutý odrazu neplatil, ambasáda a tabula zostala zahalená platnom z obrazom prezidenta Mozambiku, i keď je tu politická demokracia vládnuca strana zvaná Frelimo si mnohé akcie využije na vlastnú agitáciu a to bol aj náš projekt. Inauguráciu odhalenia ambasády mohol vykonať len ten najvyšší a to je prezident Mozambiku, keď že nemohol prísť tak sa inaugurácia odhalenia odložila na iný termín, ale to mi už nebudeme prítomný. Celý program bol v duchu politickej agitácie, i keď sme boli stredobodom pozornosti celej dediny naša účasť bola okrajová, na tribúne hosti veľmi dlho rečnili ( tiež aj o potrebe nášho projektu), ba dokonca mňa aj zavolali oficiálne predstavili na tribúne. Inak sme sa pohybovali aj medzi hosťami aj medzi domorodcami. Celkove sme na celý projekt spotrebovali 1 km káblu, a 70 ks svietidiel.
Slávnostní obed pre pozvaných 150 hostí bol veľmi skromný, kozacie a kuracie mäso zo šímou alebo ryžou, bolo aj teplé pivo alebo nealko nápoje, jedlo sa tradične s rukami. Po obede nasledovali kultúrne vystúpenia a nás čakala posledná noc pobytu v skromnej dedinke Meloco. Na druhý den ráno za zvukov afrických hrdličiek sme si spravili rozlúčkový okruh po dedine a vyrazili sme na spiatočnú cestu do Pemby, letecky do Maputa a z Maputa do Európy.